Vnútorný kritik a cesta k existenciálnemu bytiu

Kto je ten hlas v hlave, ktorý kritizuje a často aj vedie naše kroky

Väčšina ľudí si myslí, že problémom ich života sú vonkajšie okolnosti – práca, partner, rodina, peniaze alebo spoločnosť. Keď sa však človek začne pozerať trochu hlbšie, zistí zvláštnu vec. Najtvrdšie slová často neprichádzajú zvonka. Najtvrdšie slová prichádzajú zvnútra.

"Nie si dosť dobrý."
"Zase si to pokazil."
"Ostatní to zvládajú lepšie."
"Mal by si byť iný."

Tento hlas pozná takmer každý človek. Voláme ho vnútorný kritik.

Vnútorný kritik však nie je nepriateľ, ktorý sa objavil náhodou. Je to hlas, ktorý sme si počas života postupne osvojili. Vzniká z prostredia, v ktorom vyrastáme – z rodiny, zo školy, zo spoločenských očakávaní aj z porovnávania sa s ostatnými. Dieťa sa veľmi skoro naučí jednu dôležitú vec: aby bolo prijaté, musí sa nejako správať.

Musí byť poslušné. Musí byť výkonné. Musí byť milé. Musí byť silné. Postupne sa tieto požiadavky presunú dovnútra a z vonkajšieho hodnotenia sa stane vnútorný dohľad. Tak vzniká hlas, ktorý nás má udržať "na správnej ceste". Problém je, že tento hlas sa časom môže stať príliš silným a začne riadiť celý náš život.

Vnútorný kritik je veľmi presvedčivý. Tvári sa ako hlas rozumu, zodpovednosti alebo disciplíny. Akoby nás chcel motivovať k lepšiemu výkonu a správnym rozhodnutiam. No jeho energia je často iná. Je plná napätia, hanby, strachu z chyby a obavy zo zlyhania.

Človek pod jeho vplyvom často žije tak, že neustále niečo dokazuje. Neustále sa porovnáva. Neustále sa snaží byť dostatočný. Navonok môže byť úspešný, schopný a spoľahlivý. Vo vnútri však často cíti únavu, pochybnosť o sebe alebo zvláštny pocit, že vlastne nežije úplne svoj život.

V určitom momente sa však v živote mnohých ľudí objaví otázka, ktorá dokáže zmeniť smer. Nie je to otázka výkonu ani úspechu. Je to otázka existencie: kto vlastne som, keď na chvíľu stíchne vnútorný kritik?

Existenciálna psychológia hovorí, že človek nežije skutočne dovtedy, kým žije iba podľa očakávaní, ktoré prevzal. Skutočné bytie začína tam, kde človek začne spochybňovať automatické hlasy v sebe, vnímať svoje skutočné prežívanie a postupne preberať zodpovednosť za vlastný život.

Je to moment, keď sa človek prestáva iba prispôsobovať a začína byť.

Cesta od vnútorného kritika k existenciálnemu bytiu však neznamená, že kritik úplne zmizne. Ten hlas tam pravdepodobne bude vždy. Rozdiel je v tom, kto drží volant. Človek sa postupne učí tento hlas rozpoznať, oddeliť ho od vlastného prežívania a začať sa pýtať iné otázky.

Čo teraz skutočne cítim?
Čo je pre mňa v tejto situácii dôležité?
Ako chcem konať ja, nie môj strach?

V tej chvíli sa mení kvalita života. Človek prestáva žiť ako projekt, ktorý treba stále zlepšovať. Prestáva neustále dokazovať svoju hodnotu. Začína žiť ako existujúca bytosť – nie dokonalá, nie bez chýb, ale skutočná.

Existenciálne bytie neznamená, že život je jednoduchý. Znamená však niečo veľmi dôležité: človek už nemusí neustále dokazovať, že má právo existovať. Môže byť. Môže robiť chyby. Môže meniť smer. Môže rásť.

A vnútorný kritik sa postupne mení. Z prísneho sudcu sa môže stať tichý poradca, ktorý už nevládne, ale iba občas prehovorí. Práve vtedy sa začína život, ktorý nie je riadený strachom, ale vedomým bytím.

článok pre Komunika - socioterpia Levice

napísala Alica Štefková - koučka, socioterapeutka, konzultantka firemných procesov