Istota v sebe: dôverovať druhému môžem až vtedy, keď dôverujem sebe

Dôvera sa často vysvetľuje ako vzťah k druhému človeku. Hovoríme o tom, či niekomu môžeme veriť, či sa na neho dá spoľahnúť, či nás nesklame. Mnohé rozhovory o vzťahoch sa točia práve okolo tejto otázky: komu môžeme dôverovať. Dôvera sa tak často chápe ako niečo, čo dávame niekomu inému. Dôvera je často jednou zo životných hodnôt. Čo vlastne je dôvera a kde ju hľadať?

Možno má samotná dôvera oveľa hlbší základ, pretože nevzniká primárne medzi dvoma ľuďmi. Jej základ vzniká vnútri človeka. Ak neverím sebe, veľmi ťažko môžem skutočne dôverovať druhému.

Dôvera v to, že to, čo vidím, vidím správne.

Dôvera v to, že moje vnímanie reality má hodnotu.
Dôvera v to, že ak niečo cítim alebo rozpoznám, má to svoj význam.

Veľa ľudí totiž nežije v nedostatku dôvery k druhým, práve naopak. Dôvera k druhým je posilnená očakávaním, že sa zmení. A nedostatok dôvery k sebe narastá, skutočná podstata pocitu istoty a bezpečia. Spôsobuje to zmätok. Človek vidí určité správanie, cíti určitú atmosféru, ale zároveň o sebe pochybuje. Pýta sa: "Možno si to len namýšľam." "Možno preháňam." "Možno to tak nie je." A tak začne svoje vnímanie spochybňovať.

Dôvera v seba znamená niečo jednoduché, ale veľmi zásadné: že keď niečo opakovane vidím, beriem to vážne. Keď sa niečo deje dnes, pravdepodobne sa to bude diať aj zajtra. Nie preto, že by ľudia boli nemenní, ale preto, že ľudské správanie má určitú kontinuitu.

Ak je partner láskavý, pravdepodobne bude láskavý aj zajtra.
Ak je pozorný, pravdepodobne bude pozorný aj zajtra.
Ak je spoľahlivý, pravdepodobne bude spoľahlivý aj zajtra.

A rovnako platí aj opačná strana.

Ak niekto nerešpektuje hranice, pravdepodobne ich nebude rešpektovať ani zajtra.
Ak niekto opakovane zraňuje, je pravdepodobné, že sa to bude diať znova.
Ak niekto nepreberá zodpovednosť, zajtrajšok bude veľmi podobný dnešku.

Dôvera teda nie je naivná predstava, že sa niekto zmení len preto, že si to prajeme. Dôvera je schopnosť vidieť realitu takú, aká je, a oprieť sa o ňu. Keď dôverujeme sebe, nepotrebujeme si druhého idealizovať ani démonizovať. Vidíme ho takého, aký je. A dokážeme sa rozhodnúť, či nám takýto vzťah vyhovuje.

Ak nám vyhovuje, môžeme sa oň oprieť.
Ak nám nevyhovuje, môžeme sa oprieť o tú istú istotu – že realita sa pravdepodobne nezmení sama od seba.

Znie to paradoxne, ale aj táto forma dôvery je ten základ istoty, ktorý sme sa ako deti zväčša naučili spochybňovať. Nedôverujem tomu, že človek, ktorého vidím dnes, bude veľmi podobný aj zajtra. A na základe tejto reality sa rozhodujem, ako chcem žiť ale hľadám dôveru v jeho fungovaní, že určite má na svoje správanie príčinu a nechce mi ublížiť. Čo môže byť pravda a tu je tá pasca.

Dôvera nemá byť slepá viera v druhého človeka. Nie preto, že by druhý človek nebol dôveryhodný. Ale preto, že ak si neverím vo vlastnom vnímaní, vo vlastných pocitoch a vo vlastnom úsudku, vždy budem stáť na neistom základe. Budem sa pýtať, či vidím veci správne, či moje prežívanie nie je prehnané, či som si niečo zle nevyložil.

Človek potom často hľadá istotu mimo seba. V sľuboch, v uisteniach, v opakovaných dôkazoch. Potrebuje počuť, že všetko je v poriadku, že vzťah je pevný, že druhý človek to myslí dobre. Na chvíľu to môže priniesť pokoj, ale ak chýba dôvera v seba, neistota sa vždy vráti.

Skutočná dôvera začína v okamihu, keď sa človek začne opierať o svoje vlastné vnímanie reality. Je to tichá istota, že dokážem vidieť veci tak, ako sú – a podľa toho sa rozhodovať. Dôvera v seba znamená, že to, čo vidím, beriem vážne. Že si dovolím pomenovať to, čo sa deje. Že sa nepresviedčam o opaku len preto, aby som udržal predstavu bezpečia.

Človek sa prestáva pýtať: "Môžem veriť jemu?"
A začne sa pýtať: "Môžem veriť tomu, čo vidím?"

Takáto dôvera je pokojnejšia. Je menej dramatická. Nezakladá sa na sľuboch, ale na skúsenosti. Nezakladá sa na nádeji, ale na pozorovaní. Keď sa odpoveď na túto otázku postupne stane "áno", v živote sa objaví veľa pokoja. Pretože dôvera prestáva byť rizikom a stáva sa orientáciou v realite.

Ak je niekto láskavý, všímavý a rešpektujúci, môžem tomu dôverovať. Nie preto, že som slepo uveril, ale preto, že to opakovane vidím a zažívam.

Ak je niekto nepredvídateľný, zraňujúci alebo nerešpektuje hranice, aj to je informácia, ktorej môžem dôverovať. Nie preto, že by som chcel vidieť to zlé, ale preto, že realita sa ukazuje v správaní, nie v želaniach.

Dôvera v seba teda znamená schopnosť vidieť veci tak, ako sú, a oprieť sa o túto skúsenosť. Zaujímavé je, že vtedy sa mení aj samotná dôvera vo vzťahoch. Prestáva byť napätým očakávaním, že druhý človek nesmie zlyhať. Prestáva byť kontrolou alebo testovaním. Stáva sa pokojnejšou. Keď dôverujem sebe, viem sa pozrieť na druhého človeka realisticky. Vidím jeho silné stránky aj limity. A môžem sa rozhodnúť, či je to človek, s ktorým chcem byť v blízkosti.

Ak áno, môžem sa o tento vzťah oprieť.
Ak nie, môžem sa oprieť o svoje rozhodnutie odísť alebo nastaviť hranice.

V oboch prípadoch stojí základ na tom istom mieste – na dôvere v seba.

Tu nastáva bod zlomu a skutočná zmena, práve vtedy, keď človek prestane hľadať istotu výlučne v druhom, začne byť schopný dôverovať skutočne. Nie zo strachu, nie zo závislosti, ale z vnútornej istoty, že sa môže spoľahnúť na vlastné vnímanie a vlastné rozhodnutia.

A možno práve v tomto spočíva zrelá dôvera: nie v presvedčení, že druhý človek nikdy nesklame, ale v istote, že aj keď sa veci zmenia, človek nestratí sám seba.

Článok napísala pre Komunika - socioterapia Levice

Alica Štefková,  koučka a socioterapeutka