Parapeutky

Keď sa vo vzťahu naučíš niesť zodpovednosť za všetkých

Na prvý pohľad fungujú.
Sú vnímavé, chápavé, trpezlivé. Vedia počúvať, zachytiť náladu v miestnosti, upokojiť napätie skôr, než prerastie do konfliktu. Vo vzťahu často pôsobia ako ten, kto drží veci pokope.

Postupne sa však zo vzťahu vytráca rovnováha.
Jedna strana nesie viac, než by mala.
A tak vznikajú parapeutky – partnerky (a partneri), ktorí sa nevedome stávajú terapeutmi vlastného vzťahu.

Nie preto, že by to chceli.
Ale preto, že sa to naučili dávno predtým.

Parapeutka vzťahu je človek, ktorý sa v detstve naučil, že zodpovednosť je jeho úloha. Že musí vnímať druhých, prispôsobovať sa, byť oporou, udržiavať pokoj. Často vyrastal v prostredí, kde bolo potrebné rýchlo dospieť, byť "rozumný", nevyvolávať konflikty alebo niesť emočnú záťaž, ktorá dieťaťu nepatrila.

Vo vzťahu sa tento vzorec spustí automaticky.
Parapeutka sleduje dynamiku, vysvetľuje, chápe, ospravedlňuje, drží priestor. Pre partnera. Pre vzťah. Pre stabilitu. Vie, prečo sa partner správa určitým spôsobom. Vie, čo ho zranilo, čoho sa bojí, čo nevie pomenovať. Vie, kedy ustúpiť, kedy ešte vydržať, kedy nechať veci tak.

Lenže pochopenie začne nahrádzať vzájomnosť.
Starostlivosť začne nahrádzať partnerstvo.
A vlastné potreby sa postupne odsúvajú nabok.

Nie preto, že by neexistovali.
Ale preto, že v systéme parapeutky sú vždy druhoradé.

Vzťah môže navonok pôsobiť pokojne. Nie sú tam dramatické hádky ani výbuchy. Často tam nie je ani veľká kríza. Je tam len únava, ticho a pocit, že niečo sa zlomilo. Nie náhle. Ale pomaly. Dlhým obdobím, v ktorom jeden dával viac, než bolo dlhodobo možné.

Parapeutky často odchádzajú zo vzťahu až vtedy, keď už niet čo zachraňovať. Keď už nevládzu vysvetľovať, chápať, niesť. Keď necítia hnev, ale prázdno. Keď zmizne chuť bojovať aj opravovať. Vtedy prichádza rozhodnutie, ktoré okolie nechápe: "Veď ste mali dobrý vzťah."

Lenže dobrý vzťah nestačí, ak v ňom nie je miesto pre oboch.

Tento vzorec nie je o slabosti. Ani o nadmernej empatii. Je o naučenom presvedčení, že láska znamená zodpovednosť za druhých. Že pokoj treba udržať za každú cenu. Že vlastné potreby môžu počkať.

A hoci hovoríme o parapeutkách, je dôležité povedať jedno jasne:
tento model nie je o pohlaví.

Parapeutkami môžu byť aj muži. Ide o vnútorné nastavenie, o vzorce správania, ktoré vznikli v detstve a neskôr sa prenášajú do partnerských vzťahov. Kým ich nezačneme vedome vidieť, budeme ich nevedome opakovať.

Socioterapia pracuje práve s týmito súvislosťami. Nie preto, aby niekoho menila alebo obviňovala. Ale aby pomohla pochopiť, prečo sa vo vzťahoch znovu a znovu ocitáme v roli toho, kto nesie viac. A aby otvorila priestor pre vzťah, v ktorom už nie je potrebné liečiť, zachraňovať ani držať všetko sám.

Vzťah, kde môžu byť obaja partneri prítomní.
Ako dvaja dospelí ľudia.
Nie ako ten, kto drží – a ten, kto je držaný.

Komunika - pozrite si naše workshopy, kde pracujeme s porozumením vzorcom správania.