Autenticita, odvaha byť "skutočný"

Autenticita nie je o dokonalosti. Nie je to ani spontánnosť bez hraníc či bezohľadné "hovorím všetko, čo cítim". Autenticita je vnútorný súlad. Stav, keď to, čo prežívame, myslíme a komunikujeme, nie je v rozpore.

Byť autentický znamená nebyť rozdelený.

Znamená to, že nepotrebujem hrať rolu, aby som bol prijatý. Že nemusím potláčať svoje potreby, aby som si udržal vzťah. Že si dovolím byť pravdivý voči sebe aj voči svetu.

Autenticita vyžaduje odvahu. Odvahu priznať si, čo naozaj cítim. Odvahu povedať "toto mi ubližuje", "toto potrebujem", "toto už nechcem". A najmä odvahu uniesť reakciu druhého.

Mnohí z nás sa v detstve naučili, že prijatie prichádza s podmienkou. Keď budem tichý. Keď budem výkonný. Keď nebudem príliš citlivý. Keď nebudem nahnevaný. Postupne si vytvárame verziu seba, ktorá je bezpečná pre okolie, ale vzdialená od nášho vnútorného prežívania.

Autenticita sa stráca tam, kde sa učíme prežiť namiesto žiť.

Vzťah bez autenticity môže navonok fungovať. Ľudia spolu komunikujú, plnia si povinnosti, možno sa aj smejú. No pod povrchom vzniká napätie. Nevyjadrené pocity, potlačené potreby, nevyslovené hranice.

Autentický vzťah neznamená nikdy nehádať. Znamená, že si partneri dovolia byť pravdiví bez toho, aby sa museli navzájom ubližovať. Znamená to schopnosť povedať: "Toto ma zasiahlo," namiesto: "Ty mi ubližuješ…"

Bez autenticity sa vzťah stáva rolou.
S autenticitou sa stáva priestorom rastu.

Autenticita úzko súvisí s hranicami. Ak neviem, čo cítim a čo potrebujem, neviem si nastaviť hranice. A ak hranice nemám, autenticita sa rozplýva v prispôsobovaní.

Byť autentický znamená povedať "áno" tam, kde cítim súlad, a "nie" tam, kde ho necítim. Nie z odporu, ale z rešpektu k sebe.

Zdravé hranice nie sú odmietnutím druhého. Sú potvrdením vlastnej hodnoty.

Tam, kde nie je bezpečné byť pravdivý, vzniká vzdialenosť.  

Návrat k autenticite 

Autenticita nie je jednorazové rozhodnutie. Je to proces návratu k sebe. Niekedy začína tichou otázkou: Čo vlastne cítim? Čo teraz potrebujem? Hovorím pravdu – alebo hovorím to, čo sa odo mňa očakáva?

Návrat k autenticite môže byť postupný. Najskôr si dovolíme pravdivosť v bezpečnom priestore – v terapii, v blízkom rozhovore, v písaní. Postupne sa učíme, že byť pravdivý neznamená stratiť vzťahy. Znamená to prehĺbiť blízkosť, alebo odhaliť, ktoré vzťahy nemajú pevný základ.

Autenticita je odvaha prestať hrať rolu.
Je to súlad medzi vnútrom a vonkajškom.
Je to tichý rešpekt k sebe.

Zostavila Marica Chamulová