Prečo už nevládzeš, aj keď robíš „všetko správne“

Vyhorenie ako odpor k vlastnej žitej realite

Vyhorenie často nevzniká preto, že pracujeme príliš veľa.
Vzniká preto, že dlhodobo žijeme život, ktorý nie je v súlade s tým, čo potrebujeme.

Únava, ktorá prichádza pri vyhorení, nie je len fyzická. Je to hlboká, existenciálna únava. Únava z prispôsobovania sa. Únava z vyhovovania. Únava z toho, že ráno vstávame do reality, ktorá nás nenapĺňa, ale ktorú sa snažíme "nejako zvládnuť".

Mnohí ľudia pri vyhorení cítia silný odpor k vlastnej žitej realite. Nie vo forme hnevu, ale skôr v podobe otupenosti, apatie alebo vnútorného úniku. Človek robí veci automaticky, bez radosti, bez zmyslu, len preto, že "treba".

A namiesto toho, aby sme sa zastavili a položili si nepríjemné otázky, často robíme presný opak.

Začneme hľadať svätý grál.

Priberáme si ďalšie úlohy, projekty, výzvy, zodpovednosti. Veríme, že ak ešte trochu pridáme, ak sa ešte viac posnažíme, niečo sa zlomí. Že konečne príde pocit naplnenia, uznania alebo pokoja. Lenže ten pocit neprichádza. Prichádza len ďalšia únava.

Vyhorenie nie je signálom, že máme robiť menej.
Je signálom, že sa snažíme vyhovieť príliš veľa.

Príliš veľa očakávaniam iných.
Príliš veľa rolám, ktoré sme prijali.
Príliš veľa obrazom o tom, kým by sme mali byť.

Často ide o ľudí, ktorí sú zodpovední, schopní, spoľahliví. Naučili sa prispôsobovať, ustupovať, fungovať. Vedia zabrať, vydržať, potiahnuť. Lenže ich systém je dlhodobo nastavený na "dávať" a "zvládať", nie na vnímanie vlastných potrieb.

Vyhorenie prichádza vtedy, keď telo a psychika povedia dosť. Keď už nie je z čoho dávať. Keď sa vnútorný nesúlad medzi tým, čo žijeme, a tým, čo potrebujeme, nedá ďalej ignorovať.

Cesta z vyhorenia preto nevedie cez ďalšie techniky time managementu ani cez prázdniny, ktoré po návrate rýchlo vyprchajú. Vedie cez zmenu vnútorného nastavenia.

Nie je o tom pracovať menej.
Je o tom snažiť sa vyhovieť menej.

Menej sa prispôsobovať na úkor seba.
Menej niesť zodpovednosť za to, čo nám nepatrí.
Menej žiť podľa predstáv druhých.

A viac sa pýtať:
– Čo potrebujem ja?
– Kde idem proti sebe?
– Ktoré úlohy, vzťahy alebo očakávania ma stoja priveľa energie?

Viac napĺňať vlastné potreby neznamená byť sebecký. Znamená to prestať sa systematicky opúšťať. Znamená to vrátiť sa k sebe ako k zdroju, nie ako k nástroju.

Vyhorenie môže byť bolestivé. Ale často je aj pozvaním. Pozvaním prestať žiť život, ktorý nás vyčerpáva, a začať hľadať spôsob, ako žiť pravdivejšie. Nie dokonale. Nie bez problémov. Ale v súlade so sebou.

A to je zmena, ktorá nevyžaduje viac úsilia.
Vyžaduje viac úprimnosti k sebe.

Ak chceš, môžem:

• článok skrátiť pre sociálne siete,

• doplniť jemné CTA na programy proti vyhoreniu,

• alebo z neho urobiť sériu edukačných príspevkov (vyhorenie v 5 pohľadoch).

Komunika - Reštart z vyhorenia

napísala pre vás Alica Štefková, koučka a socioterapeutka